Hodiny, piesne, príslovia, povery. S máloktorým vtákom sa stretávame tak často ako s kukučkou. Pritom niektoré časti jej fascinujúceho života zahaľuje rúško tajomstva. Týka sa to najmä povestného kladenia vajec do cudzích hniezd.

Stále nevieme, prečo sa práve u kukučky vyvinul parazitický spôsob rozmnožovania, ale už vieme, že je rovnako náročný, ako keby kukučka sama vychovala svoje potomstvo. Drobné spevavce, na ktorých parazitujú kukučky, sa totiž vedia brániť a ak spoznajú vo vlastnom hniezde cudzie vajíčko, vyhodia ho alebo si postavia nové hniezdo a vlastnú násadu aj s cudzím vajíčkom opustia. Preto úbohá kukučka musí vyvinúť takú taktiku, aby vtáčence oklamala. U nás ako nedobrovoľní hostitelia prichádzajú do úvahy najčastejšie strakoše, trasochvosty, trsteniariky, žltochvosty, strnádky alebo mucháriky. Je to boj na život a na smrť. Ak vtáča nerozozná cudzie vajíčko, príde o vlastné potomstvo – kukučie mláďa hneď po vyliahnutí vyhodí ostatné vajíčka z hniezda. Ak ho rozozná, je v nevýhode kukučka, preto kukučka dokáže vytvoriť za sezónu aj dvadsať vajíčok, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že nejakých smoliarov predsa len oklame. Kukučie vajíčko sa však musí podobať vajíčku hostiteľa, a tak sa za desiatky tisíc rokov vyvinuli viaceré línie kukučiek špecializovaných na určitý druh hostiteľa, ktorých vajíčka sa tak podobajú, že ich niekedy rozlíši iba odborník s lupou podľa tvaru a veľkosti pórov na škrupinke.

Podobné vajíčko však ešte zďaleka nie je vyhratý boj. Kukučka musí svoje vajíčko vložiť do cudzieho hniezda v správny čas tak, aby sa jej mláďa vyliahlo trochu skôr alebo aspoň súčasne s mláďatami hostiteľa. S tým cieľom niekoľko dní v skrytosti nenápadne pozoruje vytypovaný pár. Táto kalkulácia musí byť úplne presná, lebo od nej závisí ďalší život malého parazita. Je to priam fascinujúce, ale práve vyliahnuté holé a slepé kukúčatko má zakódovaný reflex na dotyk s cudzím predmetom tak, že si ho dokáže preklopiť na chrbátik a dovtedy sa vzpiera na nôžkach, kým neprevalí vajíčko alebo nevlastného súrodenca cez okraj hniezda. Kukučka však znáša každý druhý deň jedno vajíčko, a tak musí mať v evidencii viacero hniezd. Preto sa jej pozorovanie neobmedzuje len na jedno hniezdo, kukučka si zároveň musí presne pamätať, kedy ktorý pár zahniezdil a kedy v ktorom hniezde bude potrebný počet vajíčok, aby medzi ne mohla vpašovať aj svoje. Keby hniezdo bolo ešte prázdne alebo keby v ňom bolo iba jedno, dve vajíčka, rodičia by podvod odhalili, ale keď ich je už päť či šesť, je to pre vtáčatko priťažká počtárska úloha. Kukučia mať sa nesmie pomýliť ani v tom, že by do toho istého hniezda ešte raz zniesla vlastné vajíčko, inak by došlo k „bratovražde“. Predpokladáme, že práve pozorovanie svadobných rituálov a stavby hniezda evokuje a riadi celý hormonálny proces dozrievania vajíčok v tele kukučky.

Ako kukučka vie, kedy a kam môže zniesť vajíčko, na to veda ešte neprišla, ale vieme, že starostlivo pozoruje vytypované páriky pri stavbe hniezda, pri párení aj pri kladení vajíčok. Keď je v hniezde už viac vajíčok, vystriehne chvíľu, keď sú obaja rodičia preč, ukradne z hniezda jedno vajíčko a znesie doň vlastné – celá diverzná akcia netrvá dlhšie ako desať sekúnd. Od tejto chvíle je osud budúcej kukučky závislý už len od nepozornosti pestúnov a od sily pri vyhadzovaní nevlastných súrodencov. Celý ten čas sa kukučka musela starostlivo ukrývať, lebo keby ju pestúni zbadali, určite by ju so zvláštnymi zvukmi napadli a na tie zvuky by sa zmobilizovali mnohé ďalšie vtáky a spoločne by kukučku zahnali. Vajíčko, ktoré kukučka ukradla, sa jej veľmi zíde, pretože pri pozorovaní a ukrývaní sa nemohla do sýtosti nažrať a pritom v jej tele dozrievajú ďalšie vajíčka.

Každá samica má zakódovaný druh svojho hostiteľa, a tak sa vytvárajú línie kukučiek špecializovaných na trsteniariky, trasochvosty, strnádky, mucháriky a tak ďalej. Každá samica má v prírode svoj revír, v ktorom eviduje hniezda svojich hostiteľov. Tento revír si kukučky úzkostlivo strážia, ale iba pred samicami tej istej línie, takže revíry rôznych línií sa môžu prekrývať a kukučka špecializovaná napríklad na trsteniariky nevyženie zo svojho revíru kukučku špecializovanú na trasochvosty. Podľa čoho sa kukučie samice vzájomne identifikujú? Ani to ešte nevieme.<br /> Spomenuli sme, že kukučka máva až dvadsať vajíčok, z ktorých kladie každý druhý deň jedno. Jej čas znášky môže trvať okolo štyridsať dní. Stáva sa však, že v jej revíri zahniezdia v krátkom čase naraz všetky páry jej hostiteľov a kukučka o dákych dvadsaťpäť až tridsať dní už nebude mať komu vložiť do hniezda svoje vajíčko. Nijaký problém! V takom prípade kukučka preventívne vyžerie celú znášku z jedného, dvoch i troch hniezd, a tak donúti príslušných hostiteľov znovu sa spáriť a postaviť si nové hniezdo. Kukučia mať získa čas a vytvorí si možnosť na uloženie svojich neskôr dozretých vajíčok. Samozrejme, jej „počítač“ musí evidovať, kedy, komu a kde vyžrala násadu a kedy ktorý pár znovu zahniezdil.

Z vedeckého hľadiska sa naskytá ešte jedna otázka: Ako to, že za státisíce rokov sa z jednotlivých línií nevytvorili samostatné druhy? Tu vstupuje do hry aj kukučí samec. Kukučí samec má rozsiahly revír, ktorý sa prekrýva s viacerými revírmi samíc rôznych línií. Samec oplodňuje samice všetkých línií vo svojom revíri a príslušnosť k určitej línii sa dedí len v samičích mitochondriách – a to na vygenerovanie nového druhu nestačí. Vedci predpokladajú, že v priebehu vekov sa jednotlivé hostiteľské druhy naučili tak dokonale chrániť pred kukučím vajcom, že príslušná línia kukučiek buď vyhynula, alebo sa preorientovala na iný druh hostiteľov, čiže de facto takisto zanikla.

Zaujímavé je, že u pestúnov sa nevyvinul reflex na vyhodenie cudzieho mláďaťa z hniezda. Pestúni ani vtedy nič nezbadajú, keď im ich parazit doslova prerastie cez hlavu. Vyzerá to veľmi nebezpečne, keď pri kŕmení zmizne v pažeráku hladného votrelca celá hlava pestúna. Príroda sa postarala aj o to, aby pestúna nedopatrením neprehltol, a to tak, že prehltávací reflex sa u kukučky dostaví až po ukončení kŕmenia.<br /> Vo veku troch týždňov dokáže mladá kukučka už trochu poletovať a opúšťa hniezdo, ktoré jej je priúzke. Pestúni rozčúlene lietajú za svojím chovancom – nie opačne! – a kŕmia ho ešte dva-tri týždne, kým nie je samostatný. A keď o rok, dva dospeje a z lesa sa ozýva roztomilé kukuk, dávno je v prírode zacelená rana, ktorú spôsobilo usmrtenie pestúnových mláďat. Aj my to kukučke radi odpustíme, veď okrem toho, že požerie mnoho škodlivých húseníc, svojím kukaním nám odpočíta, koľko rokov si ešte požijeme – a to už stojí za to!

Prefíkaná kukučka: Má to však v živote ťažké

Výber pre vás