Vojnu vyvolal v&nbsp;júli 1853 vpád ruských vojsk na&nbsp;územie dnešného Rumunska a&nbsp;Moldavska, ktoré v&nbsp;tom čase patrili k&nbsp;Osmanskej ríši. Rusko sa snažilo posilniť svoje mocenské pozície na&nbsp;Balkáne a&nbsp;ako dôvod na&nbsp;inváziu uvádzal cár Mikuláš I. aj to, že Turci podľa neho v&nbsp;tomto regióne zle zaobchádzajú s&nbsp;kresťanskou populáciou. Rusi sa navyše už dávnejšie usilovali o&nbsp;vojenský prístup z&nbsp;Čierneho do&nbsp;Stredozemného mora cez Bospor a&nbsp;Dardanely.

Takáto rozpínavosť nevyhovovala ostatným veľmociam – hlavne Spojenému kráľovstvu a&nbsp;Francúzsku. Obávali sa, že Rusi sa nezastavia ani v&nbsp;Istanbule a&nbsp;ovládnu celý Blízky východ. Británia potrebovala hladký prístup k&nbsp;„svojej“ Indii a&nbsp;Francúzi, ktorí boli hlavnou mocnosťou v&nbsp;Stredomorí, najmä k&nbsp;Libanonu.

Európsky protiútok Osmanský sultán Abdülmecid I. v&nbsp;čase priameho ohrozenia Istanbulu požiadal francúzskeho cisára a&nbsp;britského premiéra o&nbsp;pomoc. Obaja mu vyhoveli, keďže sa naozaj desili toho, že by úžiny Bospor a&nbsp;Dardanely padli do&nbsp;cárových rúk a&nbsp;že by Rusko získalo územia rozpadajúcej sa Osmanskej ríše. Francúzov motivovali aj náboženské a&nbsp;obchodné problémy s&nbsp;Rusmi, ktorých pobúrilo najmä to, že sultán predal do&nbsp;rúk Francúzov správu kresťanských chrámov v&nbsp;Jeruzaleme.

Namiesto toho, aby Francúzi a Briti bojovali na Balkáne, navrhli Turkom spoločnú vojenskú námornú výpravu do Čierneho mora. Na prelome rokov 1853 a 1854 vyslali obe veľmoci svoje flotily, aby pomohli brániť turecké pobrežie. Posilnení ešte o&nbsp;niekoľko osmanských lodí potom vyplávali z&nbsp;Istanbulu a&nbsp;napadli prístavné mesto Odesa, ktoré bolo centrom administratívy ruského čiernomorského námorníctva.

Odesa s&nbsp;nasadením všetkých síl ťažké boje prečkala a&nbsp;nepadla do&nbsp;rúk spojencov. Rusi sa však v&nbsp;túžbe po&nbsp;pomste dopustili zásadných strategických chýb. Jednou z&nbsp;nich bola aj ich neopatrnosť, keď zaujali pozície na&nbsp;území Habsburskej monarchie – v&nbsp;regiónoch&nbsp;Dobrudža a&nbsp;Bukovina. Rakúsky cisár František Jozef I. tým, prirodzene, nebol nijako nadšený, a&nbsp;preto sa pridal k&nbsp;spojencom. Proti cárovi tak zrazu stála takmer celá Európa.

Sevastopoľ v obkľúčení Francúzi a Briti sa po bojoch o Odesu vylodili na polostrove Krym a chceli ho zabrať v podstate ako rukojemníka, aby znemožnili ďalšie ruské eskapády na Balkáne. Cárski vojaci neboli schopní rýchlo sa presunúť do&nbsp;oblasti – v&nbsp;tom čase napríklad neviedla na&nbsp;Krym z&nbsp;Petrohradu železnica. Rusi aspoň narýchlo stiahli posily z&nbsp;okupovaných podunajských kniežatstiev, ktoré padli v&nbsp;zmätku do&nbsp;rúk Rakúšanov.

Spojeneckej armáde sa podarilo v&nbsp;októbri 1854 obkľúčiť Sevastopoľ, ktorý bol pevnosťou a&nbsp;dôležitou námornou základňou ruského námorníctva. Rusi sa hneď pokúsili prelomiť obkľúčenie v&nbsp;časti britského sektora, ale neúspešne. No aj protiútok britskej ľahkej kavalérie sa skončil masakrom vinou ruskej krížovej delostreleckej paľby.

Začala sa zákopová vojna, ktorá predznamenala spôsob boja na frontoch prvej svetovej vojny. V priebehu jedného roka došlo k mnohým vojenským zrážkam, ktoré na oboch stranách poznačila nielen udatnosť, ale aj tvrdohlavosť a ľahostajnosť k obetiam na ľudských životoch. Vysilení obrancovia Sevastopoľa kapitulovali po&nbsp;viacerých neúspešných pokusoch o&nbsp;prelomenie obliehania 8. septembra 1855.

Koľko životov vyhaslo? Vojnu ukončila mierová zmluva, ktorú v&nbsp;Paríži 30. marca 1856 podpísalo Rusko, Osmanská ríša, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Sardínske kráľovstvo, Rakúsko a&nbsp;Prusko. Došlo k&nbsp;obnoveniu predvojnových hraníc medzi Ruskom a&nbsp;Osmanskou ríšou a&nbsp;Turci museli súhlasiť s&nbsp;demilitarizáciou Čierneho mora a&nbsp;dolného toku Dunaja.

Neschopnosť spojencov poraziť za&nbsp;krátky čas ruskú armádu, ktorá bola technicky zaostalejšia, súvisela okrem nepochopenia nového druhu vojny spojeneckým velením aj s&nbsp;nespôsobilosťou a&nbsp;niekedy aj s&nbsp;nemožnosťou využiť vlastnú technologickú a&nbsp;vojenskú prevahu. Samozrejme, aj húževnatosť ruských vojakov, brániacich sa na&nbsp;svojom území, a&nbsp;ich dokonalá znalosť terénu spolu so&nbsp;systémom opevnení okolo Sevastopoľa prispeli k&nbsp;tomu, že ruská armáda dokázala tak dlho odolávať.

Krymská vojna si vyžiadala približne dvestodvadsaťtisíc mŕtvych na&nbsp;ruskej strane a&nbsp;odhadom ešte o&nbsp;stotisíc viac na&nbsp;strane spojencov.

Informovali verejnosť o krutostiach: Novinári mali premiéru v Krymskej vojne

Výber pre vás

Informovali verejnosť o krutostiach: Novinári mali premiéru v Krymskej vojne

Súvisiace články

FOTO Jediný muž, ktorý fotil počas prvej svetovej vojny farebne

Vojsko, ktoré tvoria kačice: Viete, čo vtáky chránia?

Pes nápomocný: V krčmách kedysi otáčal mäso na ražni

Najjedovatejšie pavúky sveta: Žije nejaký aj u nás?

Perlová horúčka v USA: Keď imigrant rozpútal ošiaľ

BMW, BBC či FBI: Ako dobre poznáte slávne akronymy? Otestujte sa!

Výber pre vás