Krásou ľudových krojov, drevenicami a peknou tatranskou scenériou priťahoval najmä umelcov, maliarov. „Pred prvou svetovou vojnou sem zavítali a tu tvorili maliari Jaroslav Augusta, Gustáv Mallý, neskôr Miloš Bazovský, fotograf Karol Plicka a ďalší umelci. Český maliar Jan Hála tu od roku 1923 zakotvil natrvalo a pôsobil vo Važci do smrti v roku 1959,“ hovorí archivár ministerstva zahraničných vecí Daniel Kuzmik.

O&nbsp;Važec sa zaujíma z&nbsp;čisto súkromných dôvodov. Ničivý požiar zažil jeho otec, ktorý si na&nbsp;pamiatku odložil niekoľko dobových pohľadníc. Motívmi pre ne bola aj dedina po&nbsp;požiari. Články o&nbsp;ničivom ohni študoval v&nbsp;dobových novinách. „Ja som sa narodil v&nbsp;Bratislave, kam sa presťahovali moji rodičia. Našťastie sa im nič nestalo.“

Bolo to v&nbsp;piatok 17.&nbsp;júla 1931. Nešťastie od&nbsp;základov zmenilo život všetkých ľudí a&nbsp;vzhľad Važca. „V&nbsp;ten horúci letný deň zasiahli obec dva požiare. Prvý vypukol okolo pol ôsmej ráno v&nbsp;strede obce v&nbsp;dome pri potravnom družstve Konzum. Ten sa podarilo v&nbsp;priebehu polhodiny miestnym dobrovoľným hasičom uhasiť,“ hovorí Daniel Kuzmik.

Približne o&nbsp;pol jedenástej v&nbsp;ten deň vypukol na&nbsp;nižnom konci obce nazývanom Na&nbsp;harte druhý požiar. Silný vietor spôsobil, že sa rozšíril na&nbsp;ďalšie drevenice pokryté šindľovými strechami. Začali horieť okolité domy, stodoly a&nbsp;maštale. Za&nbsp;necelú hodinu bola celá dedina v&nbsp;plameňoch. Zvukový sprievod robil ohňu hrozný praskot horiacich striech a&nbsp;trámov. Bolo počuť kvičanie prasiat, prestrašenej hydiny a&nbsp;nárek nešťastných ľudí. „Väčšina Važťanov v&nbsp;tom čase pracovala na&nbsp;políčkach a&nbsp;lúkach. Keď videli dym a&nbsp;šľahajúce plamene, bežali do&nbsp;dediny. S&nbsp;mokrými handrami na&nbsp;ústach sa pokúšali zachrániť to najcennejšie z&nbsp;horiacich príbytkov. Žiar z&nbsp;ohňa bol však taký silný, že znemožňoval prístup k&nbsp;stavbám.“

Otec Daniela Kuzmika spomínal na&nbsp;to, ako vyniesol jednu tetku z&nbsp;domu v&nbsp;ich spoločnom dvore na&nbsp;chrbte kamsi na&nbsp;vŕšok, kde jej nič nehrozilo. „Hovoril, že zhorela takmer celá dedina. Potom sa spolu s&nbsp;rodičmi presťahovali do&nbsp;Liptovského Mikuláša a&nbsp;neskôr do&nbsp;Bratislavy. Nepamätám si, že by niekedy spomínal viac. Vo Važci nikto z&nbsp;našej rodiny nezostal. Napriek tomu mám k&nbsp;tomuto kraju vzťah a&nbsp;čosi ma k&nbsp;nemu púta,“ vysvetľuje.

Akýkoľvek pokus o&nbsp;hasenie bol márny. Domácim prišli na&nbsp;pomoc hasiči z&nbsp;okolitých dedín –&nbsp;z&nbsp;Východnej, zo Štrby, z&nbsp;Hýb, z&nbsp;Liptovského Mikuláša či Popradu. „Dorazili aj vojaci z&nbsp;horského práporu z&nbsp;Popradu a&nbsp;žandári zo Štrbského Plesa. Až po&nbsp;šiestich hodinách sa podarilo oheň skrotiť. Požiarisko dohášali ešte nasledujúci deň.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Z&nbsp;571 obytných domov zhorelo 461 a&nbsp;ďalšie stovky poľnohospodárskych stavieb. Po&nbsp;požiari ostali stáť len obhorené pece a&nbsp;komíny. Dokonca aj mlynské koleso v&nbsp;miestnom mlyne, na&nbsp;ktoré neustále padala voda, zhorelo do&nbsp;tla. „Živel si vyžiadal aj ľudské životy. Len dvaapolročné dievčatko sa udusilo v&nbsp;múranici a&nbsp;jedna žena podľahla popáleninám v&nbsp;nemocnici. Celkovo odviezli do&nbsp;nemocníc v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, Palúdzke a&nbsp;Poprade vyše 20&nbsp;obyvateľov obce s&nbsp;popáleninami,“ hovorí Daniel Kuzmik.

V&nbsp;dedine, ktorá mala podľa sčítania ľudu z&nbsp;roku 1930 vyše 2&nbsp;500 obyvateľov, zostalo bez strechy nad hlavou vyše dvetisíc ľudí. Požiar zničil aj školu, faru, notársky a&nbsp;poštový úrad. Ohňu odolal len evanjelický a&nbsp;katolícky kostol, zopár dreveníc v&nbsp;západnej časti dediny na&nbsp;pravom brehu Bieleho Váhu a&nbsp;humná stojace v&nbsp;tom čase mimo dediny Pod vŕškami.

„Krátko po&nbsp;požiari, ešte v&nbsp; júli 1931, začali organizovať celoštátne zbierky na&nbsp;pomoc pohorelcom. Dvadsiateho tretieho júla spustili celoštátnu zbierku a&nbsp;ustanovili obecnoprospešné stavebné družstvo na&nbsp;výstavbu nových domov. Finančné aj materiálne dary posielali jednotlivci, súkromné firmy, vojaci, obecné úrady, celé obce, najrôznejšie spolky a&nbsp;združenia. Sumy sa pohybovali od&nbsp;pár korún po tisícky. Prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk poslal dvestotisíc korún. Zbierky organizovali aj krajania v&nbsp;zahraničí, najmä v&nbsp;USA a&nbsp;Kanade.“

Celoštátna zbierka prebiehala do&nbsp;polovice roka 1933. „Vďaka štedrosti spoluobčanov a&nbsp;krajanov v&nbsp;zámorí dostali Važťania nielen okamžitú pomoc vo forme potravín, šatstva, kuchynského náradia či stavebného materiálu. Začala sa výstavba nových domov pokrytých škridlami a&nbsp;eternitom,“ vysvetľuje archivár. Postupne vyrástlo vyše 200&nbsp;domov a&nbsp;hospodárskych budov. Važec sa stal jednou z&nbsp;prvých obcí na&nbsp;Liptove, kde do&nbsp;domov zaviedli elektrický prúd a&nbsp;vodovod.

Važec však po&nbsp;požiari stratil pôvodné čaro. Drevená zástavba bola minulosťou. „Z&nbsp;čias pred požiarom zostali nádherné farebné ľudové kroje, piesne, zvyky a&nbsp;krásne prírodné zákutia tejto rázovitej obce pod Tatrami,“ dodáva na&nbsp;záver Daniel Kuzmik.

Celá dedina ľahla popolom: Ako vyzeral požiar Važca?

Výber pre vás

Celá dedina ľahla popolom: Ako vyzeral požiar Važca?

Súvisiace články

Poznáte zvieracie šľapaje? Otestujte sa v našom kvíze

Slávne knižné postavy: Viete, v ktorých dielach sa objavili? (KVÍZ)

Slávne slovenské námestia: Ako dobre ich poznáte? (KVÍZ)

Panovníci, ktorí bez milosti zavraždili svoje manželky

Desivé tvory z oceánov, o ktorých ste ešte nepočuli

Kde vznikla kyslá kapusta? Krajina vás zrejme prekvapí

Výber pre vás